VIANOCE

O Vianociach a im predchádzajúcemu adventu by sa dala napísať celá kniha. Sú to pre nás asi najdôležitejšie sviatky v roku. A to, či už ich vnímame ako sviatok narodenia Ježíša Krista, alebo “len“ ako sviatky rodinné, kedy sa všetci konečne zídeme. Mali by byť obdobím celkového ukľudnenia, bilancovania a možností pobudnúť s blízkymi. Pokúste sa zbaviť typického zhonu a stresu, ukľudniť sa a venovať sa chvíľu sebe. Zapáľte si sviečku, posaďte sa do obľúbeného kresla, a s hrnčekom niečoho pre zahriatie si poďte chvíľu práve o nadchádzajúcich Vianociach čítať. Snáď, vďaka tomuto budete na nadchádzajúce sviatky pozerať inak, pomalšie a s väčšou pohodou. Pretože o to ide predovšetkým!

Obdobie vzniku vianočných osláv datujeme do 3. alebo 4. storočia. To odpovedá dobe, kedy v čiastočne pohanskej Európe boli stále oslavované pohanské zimné sviatky a zachovávané pohanské zvyky. 

V prvých storočiach kresťanstva boli bežné zimné oslavy spojená najmä so zimným slnovratom, z ktorých sa Vianoce, ako ich poznáme dnes, pravdepodobne priamo vyvinuli. Tieto oslavy známe taktiež pod názvom kračun. Sviatok to bol, podobne ako Vianoce, najpopulárnejšie v roku. Dôvody zahrňovali skutočnosť, že v zime bolo potrebné spraviť len málo poľnohospodárskych prací, aj pastieri zahnali stáda z pastvín a ustajnili ich v chlievoch. Bol to čas očakávania obdobia lepšieho počasia, ktoré sa s jarom priblížilo. Zvyky a rituálny spojené so zimným slnovratom, ktoré môžeme v rôznych zemiach a krajoch dodnes pozorovať, sú spojené predovšetkým s úrodou- typickým príkladom je tzv. „ovseň“ či „useň“, pri ktorom posypávajú hospodára obilnými zrnami, čo mu má zaistiť dobrú úrodu v budúcom roku. A v Škandinávii sa v bežnej reči dochovalo označenie osláv zimného slnovratu Yule ako synonymum pre slovo Vianoce.

Ale aj veľa neskorších a dnes úplne normálnych moderných vianočných zvykov bol priamo ovplyvnený kračunom. Predovšetkým potom nám dobre známa koleda, ktorá spočívala v obchádzaní domov s figúrou symbolizujúci novo zrodené slnko, väčšinou v podobe dieťaťa či bielo odetého dievčaťa. Chodilo sa s piesňami, riekankami a prosbami o podarovanie, pretože štedrosť mala byť zárukou bohatstva v nasledujúcom roku. Koleda sa teda zachovala do dnešných dní, a to predovšetkým v anglosaských zemiach, v takmer nezmenenej podobe tisíc rokov. Na východe Slovenska sa zasa ešte začiatkom 20. storočia počas Vianoc piekli „kračuny“ či „kračuniky“ z vianočkového cesta robeného pramenitou vodou a rôznymi prímesami pre zaistenie dobrej úrody v nasledujúcom roku, alebo ochrany rodiny pred zlými silami. Niekedy sa do nich taktiež zapekala fľaška s medom, ktorá sa po upečení vytiahla, a med v nej obsiahnutý sa používal na liečenie či zariekanie.

Ovplyvnenie dnešnej podoby sviatkov ale nepriniesol len kračun. Napríklad z rímskych Saturnálií vychádzajú dekorácie, svetlá, aj rôzne tradičné pokrmy. 

Dátum vianoc sa územne naprieč svetom líši. Dôvodom je rozdiel medzi používanými kalendármi- gregoriánskeho a juliánskeho, ktoré sú od seba posunuté 13 dní. Vo východných častiach Európy a niektorých ázijských štátoch teda vychádzajú oslavy Narodenia Pána na 7. januára, zatiaľ čo v zemiach používajúcich gregoriánsky kalendár na 25. decembra.

U nás tradične oslavujeme Vianoce 3 dni, ktorých stredobodom je práve 25. december, na ktorý pripadá sviatok narodenia Ježiša Krista. Presnejšie povedané jeho fyzického tela. Duchovné narodenie, teda krst, oslavuje západné kresťanstvo 6. januára na sviatok Troch kráľov- mudrcov z východu, ktorí Krista obdarovali a pokrstili. 

Samotným Vianociam obvykle predchádzajú dlhé, a často veľmi namáhavé, prípravy. U nás, v strednej Európe, sa jedná hlavne o prípravy na sviatočný večer 24., ktorý sa stal najdôležitejším dňom osláv. Pocitovo sa rok čo rok vraciavame do detstva, a kvôli jednému večeru sme schopní robiť v podstate nemožné. 

Niekoľko týždňov dopredu väčšina domácností, okrem veľkého upratovania, vyrába taktiež vianočné sladkosti. Dneska už veľmi rôznorodé drobné dobroty, ktoré si každá rodina robí po svojom, vychádzajú z tradícií príprav na veľké sviatočné hodovanie (Boží hod). Kedysi sa piekli koláče, chleba, vence, a ďalšie pečivo, ktoré si dnes spájame skôr s posvietením, než s Vianocami. Taktiež bolo zvykom počas celého adventu piecť obradné pečivo z vianočkového či rohlíkového cesta figurálnych, alebo geometrických magických tvarov. Dnes toto pečivo, s pozmenenou receptúrou, poznáme, ako Vizovické pečivo, ktoré ale už namiesto jedla slúži skôr k dekoračným účelom. 

Ráno na Štedrý deň má obvykle dodnes tradičné miesto na stole vianočka, skôr nazývaná taktiež ako štedrovka, vandrovnica, pletenica, žemľa, calta ap. Často ale stretnete taktiež modernejšie druhy pečiva na raňajky v podobe hviezdy z kysnutého cesta alebo tvarohové štóly. Tak či tak by raňajky, ale aj zvyšok jedla až do konca dňa, mali byť bez mäsa. Povera totižto pri dodržaní vianočného pôstu sľubuje zjavenie zlatého prasiatka. Pôvod tejto tradície zrejme vychádza z pradávnych pohanských osláv prichádzajúceho slnka, s ktorým bolo prasa (obzvlášť zlaté) vždy spájané. Pôvodne sa pôst v kresťanských domácnostiach držal celý advent, dnes sa ustálil ale len na Štedrý deň. K obedu sa tak často podáva tradičný hubový Kuba, alebo hrachová polievka.

Behom celého dňa je zvykom zdobiť stromček a vešať imelo, ktoré má do domu nosiť šťastie a lásku. Určité formy „vianočných stromčekov“ nájdeme v histórii hneď v niekoľkých druhoch slávností, a to v podobe celých stromov prinášaných do chrámov či domov, vešaní stálezelených konárikov v domoch či ich zdobenie stuhami alebo ozdobami. Vianočný stromček, tak ako ho poznáme dnes, sa po prvý krát objavil zrejme v nemeckých mestách v 16. storočí, v Českých zemiach potom prvý vianočný stromček vztýčil v roku 1812 riaditeľ pražského Stavovského divadla Jan Karel Liebich, ktorý si tento zvyk priviezol práve z Nemecka. Chudší ľud si svoje stromčeky, z dôvodov nedostatku miesta v izbách, vešali nad stôl a zdobili skromne perníčkami, sladkým, jablkami, kláskami ap.

Skôr býval symbolom Vianoc namiesto stromčeku skôr Betlehem. Prvým tvorcom betlehemského výjavu s jasličkami bol podľa prameňov František z Assisi už v 13. storočí, ktorý vytvoril pre polnočnú omšu živú kulisu chlieva v portáli jaskyne. K rozšírení malých domácich betlehemov do českých domov došlo v 18. storočí, po zákaze Jozefa II. Vystavovať jasličky v kostoloch. České ľudové betlehemárstvo je jedným z najvýznamnejších fenoménov tradičnej ľudovej kultúry, a dnes môžeme v niektorých múzeách obdivovať betlehemské výjavy naozaj impozantných rozmerov a počtov.

Štedrý deň každá rodina prežíva po svojom, v duchu svojich vlastných tradícií a zvykov. 

Po západe slnka sa ale každá domácnosť zíde u slávnostne prestretého stolu k spoločnej večeri. Česká tradícia velí podávať rybiu polievku a smaženého kapra so zemiakovým šalátom. Aj keď ryba bola súčasťou rituálneho jedálničku ranných kresťanov a symbolika ryby bola predovšetkým v rannom kresťanstve veľmi dôležitá (symbol samotného Krista), u nás hojne rozšírená tradícia vianočných kaprov je v celosvetovom rozmere záležitosťou pomerne ojedinelou, a aj u nás pomerne mladou- v mestskom prostredí sa u nás rozšírila zrejme až v 19. storočí, na dedinách dokonca až po prvej svetovej vojne. 

Dneska sa podoba tradičnej večere už často modifikuje, či už na odlišné podoby prípravy smaženého kapra, inej ryby, rezne, vegetariánsky smažený syr, alebo úplne iné sviatočné jedlá, podľa preferencií konkrétnych stravníkov.

Na rozdiel od jasne vyhranenej českej tradície, sa slovenská štedrovečerná tabuľa líši domácnosť od domácnosti. Môžeme tak na stoloch nájsť okrem rybacej polievky a známej kapustnice, taktiež napríklad hríbovú, strukovinovú a hrachovú polievku. Druhý chod už býva rozmanitý menej, ale stále nás medzi rybami môže prekvapiť napríklad hrachová kaša. Ustálenou tradíciou v domácnostiach naprieč Slovenskom býva rituálne podávanie oplátok s medom, orechmi a cesnakom, a tzv. koláč štedrák. 

Ako prípitok potom väčšinou slúži víno, šampanské, alebo varené víno a punč. Doprajte aj deťom zážitok z voňavých hrejivých nápojov, a spravte im napríklad perníkovú alebo varenú vínovú limonádu, nech si môžu pripiť s vami.

Po večeri nasleduje v niektorých domácnostiach spievanie kolied po vzore historickej koledy, a všade obľúbené rozbaľovanie darčekov. Obdarovávanie sa pochádza pravdepodobne z legendy o sv. Mikulášovi, z ktorého sa vyvinul aj ikonický Santa Klaus, prípadne s tromi mudrcmi, ktorí priniesli dary novozrodenému Ježišovi. Pred tým bežné perníky, hračky z ovocia a pečivo v tvare zvierat, dnes nahradili drahé vecné darčeky. Skúste sa na obdarovanie pozrieť inak, hlbšie, a vymaniť sa z marketingového tlaku. Obdarovávajte s rozumom a pokorou. Darčeky môžete sami vyrábať, alebo si napríklad len dať prácu s krásnym zabalením do vlastných papierov a stúh, s drobnými ozdobami, či úplne bezobalovo do látok. Zaujímavosťou je, že skôr ľudia obdarovávali skôr než seba navzájom, svoje hospodárske a iné, k statku pridružené zvieratá a živly. Krava s prasatami dostali kus vianočky, omrvinky z pečiva dostal oheň, hrsť krupice meluzína, aby nezavíjala, svoj podiel obilia dostali myši a niečo na zub dostala aj líška, aby nechala kurník na pokoj. Tieto rituály s pôvabom ľudovej prostoty popisuje K. J. Erben vo svojej básni Štědrý den zo zbierky Kytice:

Hoj, ty Štědrý večere,

ty tajemný svátku,

cože komu dobrého

neseš na památku?

Hospodáři štědrovku,

kravám po výslužce;

kohoutovi česneku,

hrachu jeho družce.

Ovocnému stromoví

od večeře kosti

a zlatoušky na stěnu

tomu, kdo se postí…

Báseň taktiež pojednáva o ďalšom z tradičných zvykov spojených s Štedrým večerom- veštení budúcnosti. Veštilo sa rôznymi spôsobmi, často kraj od kraja rozdielnymi- krájaním jabĺk, hádzaním črievic, jedením pätky od vianočky, sekaním dier do ľadu, púšťaním lodičiek so sviečkami, alebo liatím vosku a olova. Dneska je zvyk veštenia budúcnosti rozšírený v Európe najmú v severských zemiach a Nemecku, a to predovšetkým ako súčasť novoročných osláv.

Deň sa potom uzatvára polnočnou svätou omšou, z ktorej si môžete so sebou odniesť, okrem milého zážitku, taktiež betlehemské svetlo, ktoré vám bude doma plápolať v znamení mieru, priateľstva a blízkosti.

Je taktiež veľmi dôležité zmieniť, že Vianoce, s všadeprítomnými pripomienkami lásky a pohody, mnohým, ktorí nemajú to šťastie byť obklopení svojimi blízkymi, prinášajú skôr zármutok a pocit osamotenia. Pokiaľ vás napadol niekto, vo vašom okolí, koho by sa táto situácia mohla týkať, zamyslite sa, prosím, ako by ste mu mohli nadchádzajúci čas pomôcť. Spôsoby sú rôznorodé a nemusí vôbec ísť o narušovanie vášho domáceho súkromia a zvyklostí v okruhu rodiny.

25. decembra nastáva najdôležitejší cirkevný sviatok (hneď po Veľkej noci, keddy veriaci slávia Kristove zmŕtvychvstanie), - Narodenie Pána (Ježiša Krista). Zaujímavosťou je, že v minulosti bolo ustálené, že nový deň začína už po západe slnka, pre to sa u nás vžila tradícia osláv Narodenia už 24. večer. Historický základ pre oslavy Ježišovho narodenia 25. decembra je avšak prinajmenšom sporný- skutočný dátum narodenia tzv. historického Ježiša (preukázateľnej postavy), teda z dostupných rímskych, židovských a kresťanských prameňov, nie je známe. Najčastejšie sa uvádzajú roky 6 až 4 p.n.l, a už v 3. storočí nášho letopočtu bolo predmetom sporov. Okolo roku 200 n.l. uvádza jeden z cirkevných Otcov Kléméns Alexandrijský termíny novembrové, januárové, marcové, aprílové a májové, avšak 25. december medzi nimi úplne chýba. Zmienka o 25. decembri sa potom po prvý krát objavuje v diele Hippolyta Rímskeho, rovnako začiatkom 3. storočia, pravosť týchto spisov je ale sporná. Prvé naozaj preukázateľné záznamy o oslavách Ježišovho narodenia 25. decembra pochádza až z polovice 4. storočia. Je, ako už bolo zmienené, pravdepodobné, že termín bol takto určený pre to, aby korešpondoval s pohanskými oslavami zimného slnovratu a iných (väčšinou slnečných) božstiev.

V tento deň sa obvykle slúžia 3 omše na znamenie trojitého zrodenia Krista (fyzické, duševné a božské).

K jedlu je tradíciou podávať sviatočnú pečenú husu či kačicu. Mnoho domácností taktiež prevzalo anglosaský zvyk pečenia moriaka s nádievkou, a často sa tak na stole objavuje napríklad aj pečená morka s nádievkou a knedľou. 

Následný 2. sviatok vianočný – sv. Štefan je deň menej formálny, a na rozdiel od predošlého dňa, ktorý patril najbližším príbuzným a cirkvi, sa niesla štefanská koleda v duchu veselia a bujarosti. V minulosti býval sv. Štefan dňom, kedy sa služobníctvu vyplácala rovná mzda a dočasne sa ukončovala služba. Chase tak nastával čas voľnosti a neviazanosti, ktorej začiatok oslavovala ako sa patrí. Okrem peňazí bolo zvykom vyplácať aj hmotne, obvykle pečivom. V niektorých krajoch sa taktiež organizovali koláčové slávnosti. Na stoloch v domácnostiach sa obvykle objavovala štefanská hus alebo hovädzia štefanská pečienka. 

Aj dnes, bez ohľadu na duchovnú podstatu, sú Vianoce vrcholom rodinného roku. December je pre deti, ale aj väčšinu dospelých, najkrásnejším mesiacom. Venujeme veľa času spoločnému životu, a ako by sme v tomto čase cítili aj samotnú podstatu nášho bytia. Práve tu a teraz, v tomto období, sa rodia a opakujú rodinné tradície, ktoré vaše deti budú s najväčšou pravdepodobnosťou predávať ďalším generáciám. Užite si tieto sviatky teda naplno! Vytvorte si, aj tým okolo, kúzelné zážitky! Býva to veľmi náročné, ale stojí to za to. A v najhoršom prípade myslite na to, že prežitím ďalších uponáhľaných Vianoc, ktoré zasa nedopadli tak, ako ste si naplánovali, ste predviedli váš súkromný rodinný zázrak, pomaly väčší, než ten, ktorý kresťania po celom svete v tento čas oslavujú 😊

Tak šťastné, veselé a kľudné!

Téra Bartušková

zdieľajte na: