Fašiangy

Keď sa povedia fašiangy, ľudom sa vybavia hlavne pestrofarebné masky, fašiangový sprievod alebo napríklad karneval a veľa alkoholu. Len málo ľudí však tuší, čo fašiangy v skutočnosti vlastne sú, a s akými tradíciami, zvykmi a pokrmami sa fašiangy, ako sviatok jedla, spájajú. Poďme sa teda na tento sviatok pozrieť poriadne...

Slovo fašiangy je prebraté z nemeckého názvu der Fasching, ktorý sa dá preložiť ako karneval. V okolitých krajinách, napríklad v Česku, sa zachoval termín masopust, z originálneho mjasopust, používaného vo Veľkej Morave 9. storočia. Toto slovo pochádza zrejme zo slovného spojenia „opustiť mäso“, tak ako aj italský názov carnevale je spojením slov carne, teda mäso a levare, teda odložiť.

Za fašiangy sa označuje obdobie medzi Tromi kráľmi (teda 6. januára) a Popolcovej stredy, ktorá svoj pevný dátum nemá a každý rok sa odpočítava od termínu Veľkej noci. Potom začína šesť nedelí trvajúci predveľkonočný pôst, po ktorom nasledujú oslavy Veľkej noci. Samotnej Popolcovej strede predchádza niekoľkodenná naviazaná veselica, hodovanie a pitie.

Svoj historický pôvod majú fašiangy dávno v staroveku. Jedná sa o sviatky vítania príchodu nového roku, jari a s ňou spojenej plodnosti. V staroveku sa totiž začiatok nového roku riadil podľa vegetačného cyklu prírody a zhodoval sa s marcovým príchodom jari, počínajúcim pučením, a teda plodnosťou. Jedným z ospevovaných bohov osláv tej doby (teda v rímskej ríši) bol patrón vínnej révy a hodovania pomenovaný Bakchus, podľa ktorého sú zmieňované oslavy dnes medzi ľudmi známe ako rímske bakchanálie.

Podobne, ako bakchanálie, však prebiehali aj saturnálie oslavujúce boha poľnohospodárstva a úrody Saturna, alebo luperkálie, čo boli sviatky spojené s pastierstvom, plodnosťou a rituálnou očistou. Bujaré veselice spojené s príchodom nového vegetačného roku sa mimo iné zapísalo taktiež do civilného poriadku, a to ako oslavy predjarného obdobia, ktoré sa neskôr premenili vo fašiangovú zábavu.

Sprievod masiek a ďalšie fašiangové zvyky, ako je dnes známe, majú svoj pôvod v dávnych predkresťanských slovanských obradoch a oslavách konca zimy. Nie je teda náhoda, že sa dnes už tradičné zvyky toľko podobajú ruskému sviatku maslenici.

Na tieto ľudové oslavy potom naviazala taktiež cirkev, ktorá, podobne ako u väčšiny pohanských sviatkov, nadobudla presvedčenie, že pokiaľ fašiangy nedokáže potlačiť, radšej by mala túto tradíciu prevziať a prispôsobiť si ju podľa svojho. Aj napriek tomu, že vierozvestci Cyril a Metod, ktorí prišli obrátiť pôvodné pohanské obyvateľstvo Veľkej Moravy na kresťanskú vieru, prišli už v 9. storočí, ešte v 13. storočí, z ktorého pochádzajú prvé písomné záznamy o fašiangových veseliciach v Česku a na Morave, sa hovorí práve o tomto spore cirkvi s pôvodnými pohanskými tradíciami. Môžeme sa o nich dočítať, že sa jednalo o ľudovú zábavu, ktorú sa rôzni mravokárci pokúšali aktívne potlačiť. Nikdy sa im však nepodarilo obľúbenú tradíciu narušiť, nakoľko sa jednalo o sviatok, ktorého sa zúčastnili všetci ľudia, od tých najchudobnejších, až po vtedajších panovníkov.

Aj keď sa fašiangové obdobie prakticky začínalo až po sviatku Troch kráľov, dnes sa bavíme o oslavách fašiangov v posledných troch dňoch, teda od fašiangovej nedele do fašiangového utorka, alebo o dňoch tesne pred nimi.

Fašiangové oslavy niekedy začínajú už Tučným štvrtok, ktorý slúži či slúžil skôr ako prípravný deň na hlavnú veselicu. Konali sa domáce zabíjačky, všade sa varilo knedlo vepřo zelo,smažilo sa sladké pečivo, a tradícia hovorila tento deň jesť a piť čo najviac, tučne (!), aby ľud nabral dostatok síl na celý nasledujúci rok. To platilo pre celé obdobie fašiangov (teda o období trvajúcom od Troch kráľov až po vrcholové maškarné na fašiangový utorok). Na stoloch sa tak bežne objavovalo, okrem vypaseného prasiatka, napríklad sezónna divina a jahňacie.

Začiatok hlavných osláv sa konal na fašiangovú nedeľu, ktorá sa vždy niesla v znamení zábavy, tancovačiek, hodovania a všeobecného veselia. Niekedy sa jej teda prezívalo taktiež nedeľa tancovania, pričom obľúbené boli predovšetkým jalové hod, ktoré organizovali ženy. Tie si zaplatili muzikantov a krčmu, aby si v nej mohli usporiadať zábavu samé pre seba.

Tancovačkám nebol koniec samozrejme ani v pondelok, kedy sa ale na rozdiel od predošlého dňa konávali skôr mužské bály, ktoré boli určené len pre ženatých a vydaté, takže na nich slobodná chasa nemával a prístup. Na týchto báloch sa pri tanci hojne vyskakovalo, nakoľko podľa tradície výška výskoku selky určovala výšku rastu obilia, ľanu alebo konope v nasledujúcom roku.

Vrcholom fašiangových osláv, hodovania a všeobecného veselia bolo každoročný fašiangový utorok, kedy sa na cestu dedinou alebo mestom vydal tradičný, veľmi rozpustený sprievod maškár. Ľudia v najrôznejších maskách obchádzali, a dodnes na veľa miestach obchádzajú, obydlia, pričom nesmú vynechať žiadny dom. K zastavení vždy patril tanec, muzika, predvádzanie masiek a samozrejme pohostenie, ako k jedlu, tak k pitiu, vďaka čomu sa rozpustenosť sprievodu ešte zvyšovala.

Druhy podávaných jedál maškarám sa odvíjali čisto z logických súvislostí- jedlá museli byť samozrejme malé, „akúrát do ruky“, z vhodných sezónnych surovín a v najlepšom prípade nápomocné k jednoduchšiemu odbúravaniu alkoholu. Ako už bolo povedané, mäsité jedlá všetkého druhu boli v tomto ročnom období na tanieri bežné. K tomu začiatkom roku nastával čas lisovania olejov, ktoré bolo, vzhľadom k ich surovej nečistenej podobe (ľahko tak podliehali skaze tuchnutím), nutné spotrebovať čo najskôr. Nie je teda zvláštne, že sa maškarám podávali k zakusnutiu jedlá mäsité, smažené a plné tuku, ako napríklad na plátky krájaná sekaná pečienka s kyslými uhorkami či vajcom, chleby s paštétou, škvarkové pagáče, alebo malé fašírky. Zo sladkého potom predovšetkým šišky a dolky, ale podľa regiónov taktiež napríklad fánky či listy. To všetko samozrejme bolo riadne zapíjané domácimi pálenkami.

Väčšina jedál pripravovaných pre sprievod v minulosti sa udržalo, viac menej bez zmien receptov, do dnešných dní. Repertoár pochutín sa naopak miestami rozšíril o recepty zahraničné, získané ich ľahšou dostupnosťou. Môžeme teda ochutnať napríklad mäsové guličky, plnené pirôžky, jednohubky s nátierkami, pizzetky a sladkosti všetkého druhu.

V niektorých oblastiach nášho štátu pretrvalo oslavovanie fašiangov a hlavne fašiangová obchôdzka (maškarné) dlhé roky, dokonca v takmer nezmenenej podobe. Zájsť sa pozrieť na fašiangový sprievod, a napríklad aj v prestrojení sa ho zúčastniť, môžete napríklad do Sliača či dolného Liptova, v Česku do južných Čiech, Vysočinu či Valašsko. Veľmi zaujímavým úkazom pretrvávajúcej pôvodnej českej tradície je minoritná oblasť českých dedín v severnom Chorvátsku, kde svoje „češstvo“ obyvatelia udržujú už viac než 200 rokov. Hlavným centrom českej komunity sa stala obec Končenice, kam sa, okrem iného, môžete zájsť pozrieť práve na maškarné vo svojej asi najpôvodnejšej podobe. Určite to stojí za to!

Téra Bartušková

zdieľajte na: