Advent

Adventný čas je plný sviatkov a tradícií. Jedná sa o obdobie 4 nedelí pred 25. decembrom, počas obdobia radostného očakávania príchodu Spasiteľa, obdobia dobročinnosti a rozjímania. Je to čas magický a hrejivý. Mal by to ale predovšetkým byť čas odpočinku. Ponorte sa teda do neho naplno! Vyložte si nohy, zapáľte si sviečku s vôňou Vianoc a prečítajte si náš článok o advente, nech sa naladíte na Vianoce...

Advent začína 1. adventnou nedeľou a končí na Štedrý deň západom slnka, potom nastáva tzv. Vianočný čas. Z kresťanského pohľadu je 1. adventná nedeľa zároveň začiatkom nového liturgického roku, ktorý smeruje k vyvrcholeniu na Veľkú noc. V západnej tradícií je celé obdobie dobou celkového ukľudnenia. Vyplýva to z životného rytmu našich predkov, ktorí sa od jari do jesene venovali ťažkým prácam na poli a v zimný čas odpočívali a venovali sa domácim prácam, ako je pradenie, dranie, pletenie a šitie.

Advent je z hľadiska histórie čisto kresťanského pôvodu, bez pôvodných pohanských základov, na ktorých by mohla kresťanská viera stavať. To ho činí veľmi raritným medzi ostatnými tradičnými oslavami. Nejaké predkresťanské stopy môžeme tušiť v oslavách zimného slnovratu (zvaného Kračun), ale ten sa vzťahuje skôr až na dobu konca adventného obdobia, a teda vrcholnú slávnosť. Návrat- príchod- Slnka má isté podobnosti s príchodom Spasiteľa všetkého ľudstva, ale sú to skôr na silu tlačené domnienky, než jasné fakty. Čo si však adventná tradícia určite prebrala z pôvodných pohanských sviatkov je chodenie na koledu. Oslavy Kračunu totižto sprevádzali maškarné sprievody zvané Koleda.

Prvé stopy adventnej liturgie môžeme nájsť už v 5. storočí v talianskej Ravenne, ale do Ríma sa dostáva až v polovici 6. storočia. V oboch prípadoch bol advent chápaný ako radostná príprava na Narodenie Pána. Oproti tomu v Galii získal advent v histórii pôstny ráz a bol chápaný ako kajúca príprava na príchod Pána.  Z omší sa vypustilo posledné slávnostné a oslavné Gloria a začala sa používať fialová pôstna farba. Práve tieto 2 zmienené veci prenikli v 12. storočí aj do rímskej liturgie, pôstna podoba adventu sa tam však nepresadila.

V histórii sa taktiež oslavoval odlišný počet adventných nedelí (4-6) a zjednotiť ich na 4 sa viac menej podarilo až v 10., či 11. storočí, avšak napríklad v Milánskej arcidiecéze sa oslavuje 6 nedelí dodnes. Jednotlivé nedele majú svoje názvy- železná, bronzová, strieborná a zlatá- ktoré ale nemajú s kresťanskou liturgiou nič spoločné a ide len o obchodný ťah.

Neodmysliteľnou súčasťou adventných nedelí je adventný veniec so 4 sviečkami. Ich rozsvietenie nepriamo nadväzuje na 2000 rokov starý sviatok svetiel- židovskú Chanuku. Vence aj sviečky sa k náboženským účelom používali dlho pred nástupom kresťanstva, v spojitosti s adventom sa ale vence prvý krát objavujú v prameňoch z 16. storočia v Nemecku. Nedá sa ale ešte hovoriť o súčasnom adventnom venci. Ten uzrel svetlo sveta prvý krát až v 19. storočí v nemeckom Hamburgu vďaka protestantskému teológovi a učiteľovi Johannovi Hinrichovi Wichernovi, ktorý provizórny veniec s 23 sviečkami (19 pre všedné dni a 4 pre nedele) vyrobil pre deti v škole, ktoré sa neustále pýtali, kedy už budú Vianoce. Pomocou sviečok potom odpočítaval názorne dni.

Počet sviečok na venci sa dnes viac menej ustálil na 4, či 5. Jednotlivé sviece majú ale, oproti názvom nedelí, svoj naozajstný zmysel a poradie. Na 1. adventnú nedeľu zapaľujeme fialovú sviecu tzv. prorokov, ako pamiatku na prorokov, ktorí predpovedali príchod Krista. Na 2. adventnú nedeľu zapaľujeme 2. fialovú sviecu, tzv. betlehemskú, ktorá reprezentuje lásku a Ježiškove jasličky. Na 3. nedeľu zapaľujeme sviecu rúžovú, tzv. pastiersku, ktorá symbolizuje radosť z blížiaceho sa konca pôstneho obdobia. Nakoniec zapaľujeme poslednú fialovú sviečku, tzv. anjelskú, ktorá predstavuje mier a pokoj.

Vence môžete vyrábať rôznorodého vzhľadu- tradičný z ihličia, modernejší s listnatými prvkami, s umelými ozdobami, alebo ako ozdoby môžete použiť napríklad esteticky vyzerajúce korenie ako škorica, badián a klinček.

Odpočítavanie dní a krátenie si doby čakania na Vianoce sa stále, rovnako ako pri vzniku adventného venca, ako tradícia udržuje. Len sa prešlo z využitia venca k tomuto účelu na adventný kalendár. Ten si môžete buďto doma vyrobiť (inšpirácie nájdete všade), alebo podporiť lokálnych tvorcov a nejaký kúpiť. Naplniť ho potom môžete buďto dobrotami (ktorých je ale počas adventu a Vianoc až nad hlavu), alebo drobnými darčekmi, či odkazmi a úlohami (hádanky, výzvy k dobročinnosti, alebo „poukazy“ na spoločný čas využitý napríklad na rozprávanie si príbehov jednotlivých svätých, ktorých sviatky sa, spolu s tradíciami, prelínajú celým adventným časom). Záleží len na vašej predstavivosti. Dajte jej voľný priechod a neobzerajte sa na „zvyklosti“, ktoré vám napríklad nemusia vyhovovať.

Behom trvania adventu narazíme hneď na niekoľko významných sviatkov svätých, ktoré boli (alebo stále sú) spojené so zaujímavými tradíciami (väčšinou obchôdzkami).

 Na 4. december pripadá sviatok svätej Barbory, ktorá tradične až do 19. storočia obchádzala domy odetá do dlhých bielych šiat, vlasy sčesanými cez tvár ako závoj a zeleným vencom, ako znak panenstva. V jednej ruke nosili kôš s dobrotami pre dobré deti, ktoré sa poctivo modlia, v druhej potom brezovú metličku, ktorou oplatili deťom opačné sklony. Barborky chodili v predvečer svojho sviatku a tichým hlasom opakovali “modli sa, modli sa“, z čoho sa časom skomolením stalo ono známe “mulisi“. Na svätú Barboru sa tradične zbierajú halúzky čerešňových stromov, ktoré predpovedajú budúcnosť. Pokiaľ vykvitnú na Štedrý deň, dievča, ktoré ich zbierala, sa do roka vydá.

Za Barborkou nasleduje svätý Mikuláš, ktorý v predvečer svojho sviatku (6. decembra) v minulosti obchádzal spolu s celým sprievodom masiek domy a obdarovával obyvateľov. V nádielke boli veci ako ovocie, perníky, zo sušených plodov vyrobené jedlé postavičky, alebo tradičné mikulášske pečivo. Do dnešných dôb Mikulášovi zostal zo sprievodu iba čert a anjel a tradícia obdarovania zostala skôr už len deťom. Táto tradícia vychádza z legendy, kedy Mikuláš údajne zachránil 3 dievčatá, ktoré boli kvôli dlhom predané do verejného domu, tým, že oknom každej z nich hodil kapsičku s peniazmi. Vďaka tomu je svätý Mikuláš, mimo iné, aj patrónom prostitútiek. So sviatkom svätého Mikuláša sa tiež vždy spájali mikulášske trhy, viac menej rovnaké, ako tie dnešné, čo mávame na námestiach- stánky predávajúce výrobky tradičných remesiel a dobrôt. Tieto trhy navštevovali skôr bohatí mešťania a na dedinských si také darčeky vyrábali ľudia vlastnoručne doma.

V minulosti sa 7. decembra oslavoval taktiež svätý Ambrož, ktorý v bielej halenke, cez tvár s rúškom z plátna a na hlave s vysokou kužeľovitou čiernou čapicou, pobehoval po dedine a naháňal chlapcov, ktorí neposlúchali a plieskal ich s brezovou metlou. Vo vreci ale mával taktiež nejaké dobroty pre tých poslušnejších.

13. decembra sa oslavuje sviatok svätej Lucie, nositeľky svetla- “Lucia noci upíja“ traduje sa. V dobách juliánskeho kalendára totižto jej sviatok vychádzal omnoho bližšie k zimnému slnovratu, než dneska, po zrovnaní vzniknutých kalendárnych chýb v 16. storočí. Po presune dátumu jej sviatku ďalej od slnovratu, ktorý predlžuje dni, ľudia proste pridali k jej pranostike “...ale dňa nepridá“ a Lucia tak zostala nositeľkou svetla aj naďalej. Dodnes v severských krajinách chodia sprievody biele odetých dievčat so zelenými vencami na hlavách a horiacimi sviečkami, spievajúc vianočné piesne a nesúc “svetlo“. U nás chodievali tzv. Lucky taktiež (v niektorých regiónoch stále chodia), mali však iné poslanie. Celé v bielom odeté, s bielou škraboškou so zobákom cez biele napudrovanú tvár, v jednej ruke husie krídlo, alebo perie, v druhej drevený zakrvavený nôž, chodili od domu k domu a s husím krídlom, alebo perím mlčky skúmali dom, či je dobre uprataný. Symbolicky potom omietli krídlom všetky kúty od všetkého zlého a nečistého.

V tomto čase taktiež chodievala Perchta, ktorá vedľa Luciek, ktoré pôsobili skôr tajuplne, naháňala hrôzu. Oblečená do kožuchu naruby, hlavu „ozdobenú“ zajačou kožkou, vrátane ušatej hlavy, v ruke zakrvavený nôž, nosila si vrece s kúdeľou. Hrozila deťom nedodržujúcim pôst, že im rozpára bruško a vypchá ho onou kúdeľou. Túto postavu neskôr cirkev s podporou vrchností zakázala.

Po dedinách putovali aj iné obludy, ako klibny, kozliatka, brůny a matičky. Všetky robili všelijaké nepríjemnosti a dožadovali sa nejakého obdarovania.

K adventu bezpochyby patrí taktiež pečenie a výroba dobrôt, predovšetkým tak perníkov. Tie boli v obľube už v starovekom Egypte, do Čiech sa potom dostali až počiatkom 14. storočia z Nemecka.

Na ostatné sladkosti si naši predkovia museli ešte 2 storočia počkať a aj tak sa nejednalo o sladkosti, ako ich poznáme dnes- išlo o figúrky z ovocia, ktoré mali deti, po tom, čo sa s nimi zahrali, zjesť. Také figúrky si doma môžete vyrobiť taktiež (nie je to nijak ťažké) a dať ich napríklad deťom do adventného kalendára, alebo na Mikuláša. Tradícia vianočných sladkostí sa v priebehu rokov menila, ale o tom si viacej povieme až v článku o Vianociach, ku ktorým sladkosti tak nejak viac patria. V dobe adventu sa v histórii pieklo už zmienené Mikulášske pečivo z rohlíkového alebo vianočkového cesta. Tu môžeme tušiť priamy vývoj tradície z pôvodných pohanských sviatkov (ako sviatok bohyne Diany a iných, ktorý dátumom vychádzajú na obdobie adventu) a obradného pečiva s nimi súvisiacich. Svojimi geometrickými tvarmi pletencov sa práve Mikulášske pečivo zo všetkých vianočných tradícií najviac podobalo onému obradnému pečivu, jak ho poznáme zo starých prameňov. Súčasťou mikulášskej nádielky taktiež bývali tzv. Vrkoče- viac poschodové pletence z vianočkového cesta, podopreté drievkami s napichnutým sušeným ovocím. Na východe Čiech však tieto Vrkoče vyzerali úplne inak- išlo o hrnček s vlhkým pieskom so zapichnutými tenkými drievkami, na konci ktorých boli napichané kúsky sušeného ovocia, perníky, makovičky, malé pečené zvieratká z vianočkového cesta a podobné maličkosti.

Každá krajina Európy má, rovnako ako my, svoje zvyky spojené s jednotlivými dňami adventu, o tých si ale povieme inokedy. Avšak jedna za všetky- môžete doma, v rámci skrátenia si doby čakania na Vianoce, ochutnať výborné šafranové pečivo, tzv. lussekatter (Lucky), ktoré Švédi pečú na svätú Luciu.

V rámci adventných príprav na vianočné pečenie si môžete doma pripraviť vlastný vanilkový extrakt, alebo vanilkový cukor. Uvidíte, že chutná (a hlavne vonia!) úplne inak, než ten kupovaný.

A že by ste radi niečo dobré? ...Pamätáte, ako nám mamičky, či babičky zakazovali jesť sladkosti pred Vianocami a my sme sa potom potajme vlámali do špajze a kradli? A nie je vám to vlastne ľúto, že celú dobu, čo máte na sladké chuť, ho nesmiete a potom nakoniec, na Vianoce, keď už je ho všade príliš, na neho vlastne už chuť nemáte? Je vám ale zase ľúto porušiť tradície? Upečte si teda počas adventu niečo netradičné. Veľkou inšpiráciou by vám mohla byť napríklad švédska Fika (čajové pečivo). Z nej potom konkrétne napríklad perníkové sušienky, zimné Zasnežené sušienky alebo Biscotti s pomarančovou kôrou. Ako keby boli stvorené k varenému vínu alebo vianočnému punču!

Pokiaľ ešte stále nemáte všetky darčeky (a ruku na srdce, kto ich všetky má?!) nastáva čas k zamysleniu. Nielen nad darčekmi samotnými, ale hlavne nad zhonom, ktorý nás celým adventom sprevádza, často práve kvôli darčekom. Skúste si dobre rozmyslieť koho naozaj(!) chcete obdarovať a týmto šťastlivcom vyrobte niečo doma. Drobnosť, ale od srdce mierenú. S výberom a inšpiráciou vám možno pomôže aj naša sekcia Tipy na darčeky v našej webovej kuchárke. Berte výrobu darčekov ako odpočinok...

... a o tom to vlastne celé je. Čím sme začali, tým aj skončíme. Je jedno, akým spôsobom advent oslavujete, či držíte pôst, zapaľujete sviečky na venci, každý deň mlsáte v adventnom kalendári alebo si len povesíte do bytu svetielka. Advent je čas pre ukľudnenie mysle a tela. Tak si tie nohy nechajte ešte chvíľu vyložené a myšlienky nech prúdia. Veď to za to stojí!...

Téra Bartušková

zdieľajte na: