SVADBY V PRIEBEHU STOROČÍ

SVADBY V PRIEBEHU STOROČÍ

Ľudský život bol od pradávna vymedzený tromi hlavnými medzníkmi- narodením, sobášom a smrťou. Na rozdiel od dvoch krajných medzníkov, zrodom a sklonkom, ktoré sú osudové a viac menej neovplyvniteľné, náhodné, je svadba plne v moci človeka. Považovala sa za jeden z prechodových rituálov a bola tak zásadným obradom v živote človeka. A to už od nepamäti. Sobáše totižto zaisťovali legitímne spojenie, a často množenie, majetku, a zaisťovali politickú stabilitu, teda bezpečie pre rodinu aj celý kmeň alebo národ. Dneska vo väčšej časti sveta platí skôr za milé stvrdenie lásky medzi partnermi, zvyklosti a podstatu si ale z časti nesieme stále od našich predkov.

V praveku pravdepodobne toto legitímne spojenie nemalo takú tradíciu. Aj napriek tomu vedci, pri pokuse zrekonštruovať podobu pravekých svadieb pozorovaním izolovaných, dodnes žijúcich kmeňov lovcov a zberačov, došli k záveru, že svadby, pri ktorých sa oddávali dve osoby opačného pohlavia, sú staré minimálne štyridsať tisíc rokov. Prekvapivé však bolo aj zistenie, že očividne neexistovala žiadna jednotný variant obradu. Priebeh vlastného ceremoniálu sa mohol líšiť kmeň od kmeňa. Výnimkou neboli ani svadby, ktorých uzavretie sa obišlo bez osláv- muž si proste svoju ženu odviedol do svojej chyže či stanu, a ohlásil to všetkým. Tým bol ich vzťah považovaný za manželstvo. Následné oslavy však bývali veľmi bujaré a veselé už vtedy. Dneska už taktiež vieme, že už u druhu homo sapiens existoval zvyk predávania darov, ktorý sa neskôr vžil ako veno.

V staroveku bolo teda manželstvo úplne bežné. Na sentiment si ale starovek nepotrpel. Svadbe predchádzalo zvolenie rodičov alebo opatrovníkov. Tí taktiež rozhodovali o všetkých finančných podmienkach sobáša. Ženy sa vydávali obvykle veľmi mladé- už okolo dvanásteho roku života. Ani ich náprotivky neboli o mnoho starší, museli však byť schopní zabezpečiť budúcu rodinu po finančnej stránke. Najpodobnejšie svadbám, jak je známe, boli starogrécke ceremónie. Grécke nevesty pri svadbe opúšťali rodný dom a stávali sa členkami domácnosti svojich manželov, kde sa zaviazali opatrovať rodinný krb. Pri svadobnom sprievode alebo behom veselíc zaznela pieseň na oslavu boha Hymna, považovaného za ochrancu manželstva. Novomanželia si, podobne ako dneska, navliekali prstene. Verilo sa totiž, že do prstenníkov ústi nerv pokračujúci až do srdca. Naviac si vymenili aj svadobný bozk, ktorým sa pečatila dojednaná manželská zmluva. V závere obradu hádzali prítomní novomanželia figy a datle pre šťastie. Následné hodovanie potom malo za účel zväzok náležite oslavovať.

Keď sa kresťanská cirkev definitívne usadila v skorej stredovekej Európe, pokúsila sa vtedajšiu podobu ceremónií zmeniť. Na zbúranie zažitých tradícií však nestačila, a pre to si ich prispôsobovala k obrazu svojmu do vlastného obradu. Obe systémy potom naďalej existovali vedľa seba.

V stredoveku bol sobáš považovaný za posvätný a nezrušiteľný. Postup výberu partnera sa veľmi líšil podľa spoločenského postavenia. Malé princezné a princovia bývali často zasľúbený z politických dôvodov v prvých rokoch života. Čo ale platilo pre všetky spoločenské vrstvy naprieč bolo, že nevydatá dievka bola zahanbením rodiny a často tak musela odísť do kláštora.

Bohatá šľachtická svadba novoveku (teda napríklad okolo roku 1600) sa už veľmi podobala honosným svadbám dneška. Prípravy na svadbu prebiehali niekoľko týždňov. V onen deň dostali sviatočne odetí ženích a nevesta požehnanie od rodičov či vysoko postaveného cirkevného hodnostára. Nasledoval cirkevný obrad, stvrdený podpísanou zmluvou, ktorý prebiehal za veľkej účasti obecenstva. Novomanželský pár sa potom sprievodom presunul na miesto hostiny, kde na hostí čakalo bohaté menu najrôznejších dobových pochutín, vrátane nám dobre známej torty. Oslavy prebiehali, podľa postavenia novomanželov, aj niekoľko dní.

 

Samotný svadobný obrad sprevádza rada zvyklostí a rituálov, ktoré často považujeme za prejav prastarej tradície. Časť z nich naozaj vykonávame čoby dozvuk dávnych tradícií, iné sme ale prebrali relatívne nedávno. Väčšinou mali zaistiť nie len hladký priebeh oddávania, ale predovšetkým šťastie a spokojnosť mladého páru. Určité rituály či súčasti svadobného odevu naviac vyjadrovali spoločenský status.

 

Svadobný šat sa, rovnako ako celková podoba svadieb, v priebehu histórie menil. Spoločnosť vždy kládla veľký dôraz na farby a ich symboliku. S ohľadom na ňu boli taktiež dôkladne vyberané šaty, v ktorých malo dievča vstupovať do posvätného zväzku. Trend bielych šatov a dekoratívneho závoja započala až britská kráľovná Viktória, ktorá sa v polovine 19. storočia vydala za svojho bratranca. Nebola síce prvou dámou, ktorá sa objavila pred oltárom v bielej, predstihla ju napríklad v polovici 16. storočia kráľovná Mária I., ale jej čin bol vtedy braný skôr ako škandálny výstrelok, pretože sa po storočia jednalo o farbu smútočnú, nie panenskú. Tú v kresťanskom svete značila naopak farba modrá. Aj pre to bola, na znamenie pokory a panenskej čistoty, v modrej zobrazovaná Panna Mária. Pohanské národy, pre ktoré panenská „čistota“ nevesty bola skôr príťažou (nemala ako dokázať svoju plodnosť, a teda užitočnosť), zasa uprednostňovali skôr červenú, ktorá v ich symbolike značila plodnosť a jej podporu. Okázalé šaty určené len pre jednu príležitosť si však mohla dovoliť len špička spoločenskej pyramídy. Zvyšok žien si na svoj veľký deň tradične obliekal takzvané nedeľné šaty, teda úbor, ktorý si dievčatá schovávali na sviatočnú príležitosť. V skorších dobách býval daný odev z praktického hľadiska najčastejšie hnedý alebo šedý, neskôr išlo väčšinou o vyšívané a zdobené ľudové kroje.  

Závoj mal v tradičnom svadobnom šate symbolickú ochrannú funkciu. Jeho užívanie je doložené ešte pred zlomom letopočtu a jeho zmyslom bolo skryť nevestu alebo oboch novomanželov pred zrakmi temných síl, ktoré ich mohli stretnúť na ich krátkej ceste medzi starým a novým, dobrými duchmi chráneným domovom. Do dnešných dní, počnúc práve kráľovnou Viktóriou, pretrval skôr ako ozdobná záležitosť pridávajúca ozdobenej neveste na tajomnosti. V dobách, kedy spoločnosť upúšťala od starovekých zvyklostí so skrývaním nevesty pod závojom, a zároveň s čím ďalej viac sa zvyšujúcim kladením dôrazu na „čistotu“ nevesty, obvykle zdobil hlavu dievčaťa veniec viazaný stuhami, dokazujúci jej nevinnosť. Pokiaľ obyčaj dodržala, hovorilo sa, že bola „pripravená o věneček“, čo je frazeologizmus vyjadrujúci prídenie o panenstvo.

Svadobná kytica bola vo svojom pôvode ochranným talizmanom, pochádzajúcom pravdepodobne zo starovekého Grécka. Mala ženu vstupujúcu na neprebádané územie chrániť pred zlými silami. Jej podoba sa rôznila vo svete i dobách. V staroveku sa veľké kvety užívali len zriedka, skôr šlo o byliny a kroviny s magickým účinkom výberu podľa miestnych zvykov. Napríklad na západe triumfoval brečtan, na juhu cesnak, v starom Ríme vavrín. Na našom území bývali kvetiny zasa veľmi objemné, a bývalo tradíciou odnášať ich na hrob už nežijúcemu rodičovi niektorého z novomanželov, alebo si kvetiny ponechať, ako spomienku na onen deň. Dnes už veľmi obvyklé hádzanie kyticou je ale obyčaj pomerne nový, až z 14. storočia. Do tej doby bolo zvykom, že si svadobčania pre šťastie utrhli kus šatov nevesty, takže toho na nej obvykle moc nezostalo. Nech už bola na vine zmeny tohto zvyku upätá cirkev, alebo čistá praktickosť situácie, o bitku o „niečo z nevesty“ nahradila zahodená kytica- talizman pre šťastie. Tá potom mala priniesť žene, čo ju chytí, požehnanie a mala sa, podľa povery, sama do roka vydať.

 

Svadobnému dňu skôr predchádzali tzv. ohlášky. Dnes vlastne miesto nich páry rozosielajú svadobné oznámenie, ktorým dávajú svetu vedieť, že sa budú brať. Ohlášky mali rovnakú funkciu aj v minulosti. Medzi dňom oznámenia a svadobným dňom tak vznikol čas na riešenie prípadných právnych nezrovnalostí ešte pred uzavretím sobáša. Mohli tak byť napríklad v dostatočnom predstihu urovnané rodinné spory, zmluvy a vyplatené majetky za snúbencov tak, aby samotná svadba už prebiehala čo najkľudnejšie. Taktiež sa tak mohlo zavčas zabrániť prípadnému incestu. Práve potlačenie incestných tendencií a príbuzenského kríženia najrôznejších nemanželských ľavobočkov malo zabrániť možnej genetickej katastrofe.

Nebolo tomu tak ale vždy. Po mnoho storočí sa na mnoho veľa miestach na svete využívalo incestné manželstvo v blízkych rodinných väzbách ako ľahký spôsob udržania majetku či vlády v pokrvnej línií, bez väčších nástupníckych a dedičských rozkolov či územného trieštenia. Na faraónskom dvore starovekého Egypta neboli sobáše súrodencov tak výnimočné. Pre obyčajný ľud však platili iné pravidlá, prísnejšie- sobáše mohli uzatvárať najbližšie v rodinnej väzbe až sesternice a bratranci- pretože už vtedy boli pravdepodobné následky kríženia v priamej pokrvnej línií známe a pozorované. Aj napriek tomu boli sobáše medzi najbližšími príbuznými bežné medzi peruánskymi Inkami, na dvoroch v starom Japonsku, Kórei, Thajsku či medzi španielskymi Habsburgovcami.

 

Po oznámení sobáša a všetkých prípravách dneska obvykle nasleduje rozlúčka so slobodou. Ani v minulosti tomu nebolo inak. Zvyk, ktorý má svoje korene v prechodových rituáloch, sa prvý krát uchytil v antike. Priekopníkmi zapíjania slobody boli pravdepodobne Sparťania. Tí vo veľkom používali alkohol, mladého ženícha si doberali a „pripravovali ho“ na výkon nasledujúceho dňa. Ženy si skôr, v kruhu kamarátok a sestier, dopriavali vonné očistné kúpele so spevmi. Obecne malo lúčenie dievčat so slobodou clivý charakter, sobáš bol obvykle aj ich odchodom od rodinného krbu do kompletne nového prostredia, a šlo teda o lúčenie v pravom slova zmysle. Neskôr sa, predovšetkým na našom území, chodievalo s muzikou pred domy ženícha a nevesty, kde prebiehala tancovačka, a oslavný charakter rozlúčok tak viac pripomínal ich obvyklú dnešnú veselú povahu.

Samotný obrad potom sprevádza hneď niekoľko kompletne nových úkonov. Každý z nich, ktorý nám už dnes pripadá úplne normálny a pristupujeme k nemu automaticky, bez rozmýšľania, mal ale v histórii dôležitú symbolickú funkciu. Družičky nevesty mali zmiasť zlých duchov alebo prípadné cudzích náruživých mužov (únoscov neviest), ktorí si ich mohli ľahko spliesť s nevestou. Ženíchov svedok zasa v histórii zastával dôležitú úlohu v ochrane snúbencov. To on mal byť schopný napríklad zatarasiť cestu prípadným narušiteľom vlastným telom, a keď sa, nedajbože, stalo niečo snúbencovi ešte pred oddaním páru, svedok zastúpil ženíchove miesto a pojal jeho snúbenku za svoju. A prečo stojí nevesta po ženíchovej ľavici? To aby mohol ženích v prípade problému pravou rukou tasiť zbraň. A nakoniec snubné prstene- s tými prišli už starí Egypťania. Jednalo sa ale väčšinou o rákosové, drevené či kostené prstene, drahé šperky, často dokazujúce zámožnosť a teda spoločenské postavenie oddávaného páru sa ujali až oveľa neskôr. Kruh nemajúci začiatok ani koniec mal symbolizovať večnosť- večné spojenie manželské.

 

Okrem zvykov a obyčajov existovali aj jasne dané pravidlá, týkajúce sa najvhodnejšej doby sobáša. Zatiaľ čo my dnes väčšinou uprednostňujeme svadby v teplom jarnom období u prevažne poľnohospodárskej spoločnosti minulých storočí tomu bolo presne naopak. Ľudia museli predovšetkým dbať na vlastnú obživu, až potom sa mohli oddávať veselici. Najobľúbenejším mesiacom bol pre to november a najmä február, v období fašiangov. Okrem praktických výhod boli tieto sychravé a chladné mesiace v podstate jedinou možnosťou, cirkev totižto zakazovala svadby v dobe malého a veľkého pôstu, teda v období adventu a v predveľkonočnom čase. O svadbe v máji sa naviac hovorilo, že nosí smolu, pretože prípadné dieťa sa potom narodilo uprostred zimy (odtiaľ pochádza teraz známa tradícia neorganizovania svadieb v máji). Napriek všetkým pravidlám sa však mladý pár mohol oddať kedykoľvek, svadba však musela byť tichá a neveselá. Určité náboženské pravidlá boli spojené aj s výberom vhodného dňa v týždni. Zámožnejšie rodiny organizovali svadby v utorok, kedy sa podľa Biblie odohrávala svadba v Káni Galilejskej, kde Kristus premenil vodu vo víno, dvojice chudšej vrstvy potom spájali svoje životy zasa obvykle vo štvrtok.

 

Tradícií a obyčajov je samozrejme okolo svadieb omnoho viac- svadobný špalier s okvetnými lístkami, zametanie črepín, vypúšťanie holubov, predávanie chomútu alebo treba predmety doplňujúce nevestinu róbu pre šťastie, a mnoho ďalších. Väčšina z nich ale je novodobým a často aj krajovým výmyslom, líšiacim sa región od regiónu, štát od štátu. Nejde ich teda bohužiaľ všetky popísať podrobne.

 

Samostatnú a veľmi dôležitú kapitolu svadieb je potom jedálniček. Dnes považujeme za tradičný výber jedál silný mäsový vývar, pred ním predchádzajúci sviatočný predkrm najčastejšie v podobe šunkovej rolky s chrenom, a sviečkovú s domácou knedľou. To všetko sa obvykle zajedá tortou a inými sladkými pochutinami, a pripíja sa kvalitným alkoholom. Je ale nutné si uvedomiť že toto všetko sa, obzvlášť v priebehu histórie, kraj od kraja, či dokonca región od regiónu líši a líšilo.

Hostina nebola vždy neodmysliteľnou súčasťou svadieb, všimnúť si ju môžeme až v starovekých rozvinutých spoločnostiach. Okrem pobavenia a riadnej oslavy uzavretia zväzku, mala za účel ohromiť hostí a upevniť tak novomanželom ich budúce postavenie. Odjakživa sa hostiny, rovnako ako zvyšok podoby ceremónií, líšili podľa finančných prostriedkov a možností rodín, ktoré zväzok uzatvárali. Viac toho samozrejme vieme o svadbách, a teda i hostinách bohatých vrstiev, pretože bol väčší dôvod ich akokoľvek zaznamenávať.

Ako vypadali v dávnych dobách vieme hlavne z dochovaných malieb či príbehov. Najznámejším príbehom je asi Svadba v Káni Galilejskej popisovaná v Starom zákone. Vieme teda, že stoly plnili čo možno najvzácnejšie (teda horšie dostupné) pokrmy, ako mäso či exotické ovocie. Hojne sa potomm zapíjalo pivom a vínom.

Táto tradícia sa udržala viac menej do dnes. Len honosnosť a konkrétna podoba jedál sa menila v priebehu rokov podľa dostupnosti svetových surovín a s tým vyšperkovaným jazýčkom zadávateľov.

Stôl novovekej smotánky sa tak obvykle prehýbal pod kusmi hydiny, diviny, sladkovodnými i morskými rybami, pečienkami a najjemnejšími paštétami z teľaciny, jahňaciny a prasiatok pripravenými podľa najvyšperkovanejších receptov tej doby. Doplňovalo ich exotické ovocie, predovšetkým citrusy a granátové jablká, o ktorých sa verilo, že zaručia aj novomanželom lásku a plodnosť. Objavovali sa aj lahôdky vzácnejšieho rázu, ako labute, pávy, slimáky a ustrice. Vrcholom hodovania bola sladká sekcia, ktorej kraľovala svadobná torta, často zdobená marcipánovými a cukrovými figúrkami. V určitom období bolo v móde časť cukrárskeho umenia predvádzať len formou dekorácií na stoloch, ktoré neboli určené ku konzumácií. Plytvanie na takej hostine bolo samozrejmosťou, dokazovala už mnohokrát zmienenú zámožnosť páru a s tým spojené postavenie v spoločnosti. Tomu sa dnes naopak snažíme predchádzať, za to býva zvykom nechávať na miestach hostí, podľa zasadacieho poriadku, nejakú drobnú milú pripomienku na svadobný deň, ktorú si hostia odnášajú domov. Všetko sa zapíjalo vínom a pivom, voda bola určená skôr k úžitkovým účelom. Do dnes tradičný prípitok väčšinou zastávalo kvalitnejšie, teda drahšie víno, dnes obvykle zastúpené šampanským alebo iným „slávnostným“ alkoholom.

Dnes, v našich krajinách, je voľba pohostenia čisto na prianiach snúbencov, a tak môžeme na hostinách stretnúť vyššie zmienené tradičné menu, ale aj obyčajné rezne alebo guláše, ktoré obvykle zožnú rovnaký úspech a sú často omnoho lacnejší variant v už tak vysokom rozpočte svadby.

Svadba je rozhodne kúzelnou záležitosťou, obzvlášť dnes, kedy máme to šťastie si ju väčšinou užiť podľa vlastných predstáv. Aj napriek tomu v niektorých krajinách sveta stále môžeme vidieť veľký vplyv pôvodnej tradície, „predaja“ neviest do dohodnutých manželstiev, ale aj zvláštnymi, miestami až rituálnymi obradmi, pre nás ovenčenými tajomstvom. Taký zážitok je potom na celý život.

Ale na celý život by mal byť aj zážitok (a to, čo možno najlepší) snúbencov zo svojej vlastnej svadby, nech už je akýkoľvek. S tým súvisia prípravy a plánovanie, a do nich, aj do samotného dňa, prajem hlavne veľa šťastia🖤

Téra Bartušková
Téra Bartušková
Téra Bartušková
zdieľajte na:   zdieľajte
Vďaka cookies bude pre Vás prezeranie stránok ešte príjemnejšie!

Používame ich totiž na zabezpečenie čo možno najlepšej funkčnosti a na personalizáciu obsahu našich webových stránok.

Kliknutím na tlačidlo "Prijať" súhlasíte s využívaním cookies a odovzdaním údajov o správaní na našom webe.
Viac informácií
cookie
cookie