1. MÁJ

Byl pozdní večer - první máj
večerní máj – byl lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech…

Tak znie najznámejšia pasáž z Máchovej lyrickej balady Máj.

1.máj – lásky čas- bol deň od nepamäti venovaný oslavám jari a plodnosti. Celý mesiac máj bol vždy, čoby mesiac bujnej vegetácie, obecne obdobím lásky, sexuality a milostného života. Tieto atribúty totižto vždy predstavovali plodnosť, ktorá bola hlavnou oslavnou témou našich predkov. Pre to taktiež tento deň patrí prevažne mladým ľudom a väčšinou sa odohráva v ich réžii.

1. máj sa nachádza v kalendároch presne medzi jarnou rovnodennosťou a letným slnovratom. Preto taktiež hral tak dôležitú úlohu v tradíciách našich predkov. Do dnešných dní sa nám zachovala veľká časť pôvodných zvyklostí (aj keď v upravených podobách), ktoré v každom prípade oslavujú vyššie zmienené.

Predchádza mu magická noc, plná ohňov a čarov, zvaná Beltain (alebo taktiež dnes často používané Pálenie čarodejníc). Temná strana roku sa v noci lámala, a nasledujúceho rána už nastávala ta svetlá. Verilo sa, že dochádza k prepojeniu zeme s nebesami, čo vyvoláva magické sily, ktoré majú pri Beltainu najvyššiu moc. Na počesť tohto prepojenia sa od pradávna stavali stromové symboly- dnes prechovávané v tradícií, ako Májky.

Vztyčovanie Mája a oslavy s nimi spojené môžeme dodnes vidieť na dedinách mnohých českých a slovenských obciach. Ide o vysoký zdravý strom s ošúpaným kmeňom, u ktorého sa ponechá zelená koruna ktorá sa zdobí. Samotný Máj je objekt pozitívneho významu, symbol príchodu jari. Jej pôvod môžeme pričítať práve predkresťanskej viere a mágii, symbolike rastu a plodnosti.

Stavanie Májov bolo rozšírenou tradíciou nie len na dedinách, ale aj vo veľkých mestách. Práve z Prahy totižto pochádza najstarší dochovaný záznam o jej stavaní. V roku 1422, podľa tohto záznamu, dostal za stavbu Mája chlapec ruku svojej vyvolenej. Stavanie Májov v mestách ale stíhal postupne zákaz za zákazom. Vrchnosti sa nepáčilo, že z ich lesov miznú zdravé stromy, ktoré stoja len tak pre ozdobu na námestiach alebo aj pred každým domom jednotlivo. A tak tento zvyk z miest postupne vymizol a dochoval sa len na dedinách.

Opracovať a vztýčiť strom bola výhradne mužská práca. Naopak ozdobiť zelenú korunu bolo vždy prácou ženskou. Zdobilo sa predovšetkým stuhami, ktorých jednotlivé farby mali jasnú symboliku. Nesmela samozrejme chýbať červená, ako symbol krvi, života a plodnosti. Trepotanie pentličiek vo vetri má pripomínať vitalitu, a zelená živá špička Mája čnejúca hore do nebies má byť akousi pripomienkou našej existencie niekomu neznámemu hore. V niektorých oblastiach sa pod zelenou korunku taktiež viaže mohutný zelený veniec z chvojiny, pripútaný ku korune pentličkami. Ten sa potom zdobí pentličkami, kvetmi, pestrými šatkami, fľaškami pálenky, a niekedy aj klobásami a vencom zo špekáčikov. Mládenci potom súťažia v šplhu a snažia sa ukoristiť z venca najlepšiu trofej. Tradičnou technikou zdobenia je taktiež zapletanie holého kmeňa po celej dĺžke stuhami, väčšinou červenými a bielymi.

Veľký Máj v strede obce, viditeľný z diaľky je vnímaný ako strážny duch celej dediny, chrániaci pred silami temna. Je taktiež treba ho strážiť, pretože nechať si stať tento symbol strážca dediny znamenalo pre celú dedinu nešťastný rok. Skôr šlo ale o potupu, a tak sa toto “kradnutie“ Mája stalo zábavou mladých medzi obcami naprieč krajom.

S 1. májom sa vždy spájali tanečné zábavy a hody, často, po vzore pôvodných pohanských obradov a osláv, priamo po Májom. Tým predchádzal sprievod mladých obcí, kedy chasa u jednotlivých domov tancovala a zbierala jak finančný príspevok na večernú muziku, tak pochutiny v podobe domácich údenín, koláčov, buchiet a ďalšieho, väčšinou sladkého pečiva na večerné hodovanie.

Podľa tradície má Máj zostať stáť až do svätodušných sviatkov- Turíc, na niektorých miestach dokonca až do hodov. A táto tradícia sa hojne dodržuje do dnes, kedy môžete často vidieť Máje na námestiach obcí počas celého leta. Väčšinou sa ale jednalo o dvoj až trojdenné sviatky, v predvečer 1. mája sa Máj vztýčil a ďalší deň, alebo ráno po oslavách, sa porazila. Do dnes sa v niektorých krajoch udržuje tradícia, kedy mládenci súťažia o to, kto ukoristí špičku porazeného Mája. Tá mu potom má zaručiť silu, statnosť a teda to, že je žiadaný medzi ženami.

Niektorí mladí slobodní mládenci taktiež stavali svoje malé osobné Máje pod okná dievčat slobodných a poctivých. Na dôkaz lásky a priazne musel byť taký Máj krásny, rovný a pekne ozdobený. Mohol totižto, ak bol krivý a malý, ukazovať aj postoj úplne opačný.

Zatiaľ čo v niektorých krajoch bolo stavanie malého osobného Mája skôr nesmelým vyjadrením chlapcov svojim dievčatám, na niektorých miestach smeli chlapci postaviť Máj svojmu dievčaťu len vtedy, keď už sa s ňou pred tým zblížili, čo bolo potom často potupné odhalenie pred rodinou či celou dedinou, rovnako ako napríklad škodoradostné vysypávanie vápenných cestičiek medzi domami milencov, ktoré zrazu ukázali “nepeknú“ pravdu.

Mladí a slobodní, spoločne so živými kvetmi a mladými vetvičkami, v ľudovej symbolike k sebe patria odpradávna. Preto si napríklad dievčatá vždy ozdobovali vlasy kvetinovými vencami. Tie sa v neskorších storočiach mohli nosiť len do svadby, ako symbol čistoty a poctivosti. V dobách predkresťanských ale boli vence z kvetín a bylín nevyhnutnou súčasťou obradov všetkého druhu. Kvetiny ale patrili aj k úborom chlapcov, ktorí si kvetmi zdobili klobúky a klop na saku. Všetky tieto ozdoby vyjadrovali rôznymi cestami životnú radosť a optimizmus- čas panien a mládencov, ktorým máj odpradávna patril. Preto teda všetky symboly zasľúbenia a zaľúbenia v podobe mladých zdobených stromčekov a kvetín.

Cirkev, ktorá sa prekvapivo držala pomerne stranou od silne pohanských májových osláv, zasvätila celý mesiac máj Panne Márii, ako čistej panne. Týmto, viac menej jediným krokom zmenila cirkev pôvodný mesiac sexuality a plodnosti k obrazu svojmu, a zaistila tak skôr sebe prospešnejšie, oslavy panenstva a čistoty, na ktoré kládla najväčší dôraz. V kostoloch sa konávali májové pobožnosti, ktoré ešte v nedávnych dobách sprevádzali družičky- biele odeté panny.

V máji sa taktiež takmer nekonajú svadby. Nejakú súvislosť to môže mať s májovým panenským tabu kedy, ako už bolo povedané, cirkev kázala tento mesiac len ako mesiac lásky a milostnej túžby. Každopádne pravý dôvod je najskôr omnoho prozaickejší- predpokladalo sa, že manželia ihneď po svadbe počnú potomka, ktorý by sa tak narodil vo februári, v dobe vrcholiacej zimy, kedy sa zásoby jedla krátili, a dieťa tak malo omnoho menšiu šancu na prežitie.

V duchu poburovania a vtipkovania mládeže sa nesie aj tradičný celý festival Majáles. Ten prebieha od 30. apríla a je takou mestskou náhradou stavania Mája. Jeho tradícia je založená od 15. storočia, od doby rozmachu univerzít. Už vtedy bola tolerovaná študentská recesia, a to aj taká, ktorá provokovala a ľahko aj poburovala. U nás majú tieto oslavy tradíciu od dôb národného obrodenia a dodnes sú záležitosti hlavne vysokoškolskej mládeže. Sú to predovšetkým bujaré oslavy mesiaca lásky, sprevádzané sprievodom, vtipnými rečami, a napríklad aj voľbou kráľa a kráľovnej Majálesu. Niekedy sa za kráľa volili významové osobnosti, ktoré symbolizovali ducha doby. Tak sa napríklad v roku 1965, vo veľmi známej kauze, stal kráľom Majálesu slávny americký spisovateľ a beatnicky básnik Allen Ginsberg, ktorý tou dobou náhodou pobýval vo východnom bloku a v Prahe. Po zvolení bol ale hneď zatknutý štátnou bezpečnosťou a obvinený z výtržníctva, opilstva, propagovania homosexuality, a ďalších “nevhodných, a pre západnú kapitalistickú kultúru typických prehreškov“, a bol vyhostený zo zeme. U vtedajšej mládeže to zdvihlo veľkú nevôľu voči vtedajšiemu režimu.

Tieto všetky staršie podoby sviatku 1. mája sú dnes celosvetovo skôr zatienené Sviatkom práce. Ten vznikol už v roku 1890 na pamiatku stávky robotníkov za osemhodinový pracovný deň v americkom Chicagu. V socialistických krajinách patril tento sviatok medzi najdôležitejšie, organizovali sa masové prvomájové sprievody, ktoré prechádzali mestom, často pred tribúnou s miestnymi predstaviteľmi komunistickej moci a účasť na oslavách 1. mája – sviatku robotníckeho ľudu bola dobrovoľne povinná, a často kontrolovaná. Zaujímavosťou je, že noc z 30. apríla na 1. mája je niekedy nazývaná Filipojakubská. Až do roku 1955 sa totižto v rímsko-katolíckej cirkvi oslavoval 1. mája sviatok sv. apoštolov Filipa a Jakuba Menšieho. Pápež Pius XII. ale ich sviatok posunul, a vymenil a sviatok Jozefa Robotníka, ktorý lepšie sedel k prúdu osláv Sviatku práce.

V mestách sa dnes tradície väčšinou uberajú iným smerom, nám asi najznámejším- bozkávaním sa pod rozkvitnutými stromami. Tento zvyk je pomerne mladý, v ľudovej kultúre sa nikde neobjavuje, a pravdepodobne vzišiel z mestského prostredia. Pravdepodobne môže súvisieť s kultom okolo českého predstaviteľa romantizmu 19. storočia Karla Hynka Máchy po vydaní jeho milostnej balady Máj. Stal sa tak akýmsi nepísaným patrónom 1. mája a petřínske terasy, plné kvitnúcich stromov, sa stali obľúbenou destináciou prvomájových zamilovaných prechádzok. Dodnes k jeho soche dochádzajú v tento dátum davy ľudí. O pôvode zažitej tradície bozku pod rozkvitnutou čerešňou sa toho ale moc nevie, pretože vlastne nikde nie je určené o aký strom presne by sa pri bozkávaní malo jednať. Strom musí byť ale kvitnúci, čo opäť odkazuje k symbolike rozkvetu, rastu a teda plodnosti. A prečo by ste sa vlastne mali so svojou láskou pobozkať? Ženám tento bozk vraj zaručí celoročnú krásu, zdravie, lásku a zamilovanému páru plodnosť.

A aj keď náhodou nestihnete svojho partnera pobozkať na 1. mája, neznamená to, že si nemôžeme vyznávať lásku po zvyšok mája, ba po celý rok!🖤 Tento deň, sám o sebe, je dnes pre nás predovšetkým oslavou lásky, a možnosťou užiť si deň voňajúci jarom medzi čerstvými kvetmi. Máj celý oslavuje bezstarostnosť, krásu a vitalitu. A to v každom veku. Je to čas veselosti. Stačí si privoňať ku kvetom, nasať už teplé slnečné lúče, počúvať ruch okolo seba a ponoriť sa tak nejak do seba. Pretože prečo neoslavovať predovšetkým lásku k sebe samým?..

Téra Bartušková

zdieľajte na: